135. zbor Javor Pukanec
135. zbor Javor Pukanec  
  Home
  => Archív
  Scouting
  O nás
  Pre nás
  Photos
  Kontaktujte nás
  Counter
  Anketečky
  AKCIE
  Board
1 visitors (1 hits) !
Home

 

Biela Stuha

 

Vyzleč sa, ináč zomrieš! Táto veta zaznela pri mimoriadnom výkone kúrenia nášho autobusu do Banskej Štiavnice. Už pri nástupe do busu sme zahliadli skautov z iných miest, ktorí keďže nás nepoznali, sa tvárili, že nás nevidia.

 

 

V krajine zimy, vodky a baraníc

Po registrácii a obdržaní červených pások na ruku nasledovali zoznamovacie hry. Pravdupovediac,  zapamätal som si asi jedno meno. Počas riešenia takýchto sociálnych problémov nás úvodná scénka všetkých zaviedla do krajiny zimy, vodky a baraníc. Fakty sú nasledovné: Rusko, mesto Irkutsk. Píše sa rok 1917 a ruská vláda ma značné problémy, revolúcia je na spadnutie. Zle je na tom mesto Irkutsk, ktoré súrne potrebuje nové vedenie. Kto bude budúcou vládou? Máme štyri politické strany. Ktorá z nich bude „the best one“ a získa vládu nad mestom? Anarchia? Republikáni? Monarchia? Alebo komunistitická strana Boľševikov? Po scénke sme my, Pukance, zmenili svoju dovolenkovú destináciu z Materského centra na Letisko. S letiskom máme lepšie skúsenosti - hoc tam spí veľa ľudí v jednej miestnosti, no tých veľa ľudí sa dá aspoň trochu spoznať a narobiť si kontakty napríklad na prepadnutie tábora.

 

 

 

Kruté boje za anarchiu

Sobotňajšie ráno. Pomaly sa prebúdzame na známu ruskú melódiu. Započul som výkrik „Rozcvička!“, tak sme všetci naliezli späť do spacákov a tvárili sa, že letisko je akustická slučka kam sa zvuk nedostáva. Po raňajkách sa na Červenej studni konal náš vojenský výcvik ako príprava na revolúciu. Nepozorovane prebiehať cez nepriateľské územie, previezť postrelenú súdružku, postaviť most bez akéhokoľvek plánu len za pomoci vysielačky, zlepšiť svoje výkony v psích záprahoch... Vytrénovaní sme zišli späť do skautského domu obnoviť naše sily obedom a po miernej prestávke sme opäť vyšli do ulíc bojovať za anarchiu - získavať hlasy od našich voličov.  Hrdo sme pritom niesli našu anarchistickú vlajku... bola mierne pozmenená - nemusí hneď voličov odrádzať áčko v kruhu. Ako to už v politike býva, zorganizovali sme si aj pár volebných mítingov, kde sme oboznámili občanov s našimi plánmi ako zlepšiť život v tomto meste. Keď už všetci občania hlasovali, no hlasov vo volebnej urne bolo stále málo, tak sme zmenili nenásilnú taktiku na zvádzanie krutých bojov v uliciach mesta.

 

Zapeklitá azbuka

Takmer všetky podstatné informácie o hre boli písané po rusky - v azbuke. Vďaka Ti, Kaja, za to, že chodíš do školy s povinným jazykom ruským! Veľmi dobre sa beží, priam vznáša, ak ste namotivovaní na hru. Nás dokonale motivovalo, že sme prišli na miesto, kde mala každá strana krabičku so svojím názvom a vyvrcholením prvého dňa hry vo vnútri. Všetky krabičky boli doposiaľ zapečatené – sme prví! V krabičke bol text, z ktorého sme vyčítali informáciu, že so svojou ruskou spojkou sa skontaktujeme zajtra. Čo?! Červená studňa? Zase? Ehm, no takpovediac som materialista, takže som sa pokúsil vyburcovať zvyšok tímu, že tam chceme ísť, že je tam kopec disciplín za body, že tam bude zábava. Môžem sa pochváliť- na Červenú studňu sa dostavil kompletne celý tím Anarchisti 1. Naozaj sa nám tam oplatilo ísť. Všetky hry nám hrali do karát: Buldog, Frisbee, Pakobal (iná verzia futbalu) a nakoniec Fľaša. Vo fľaši sme bezkonkurenčne vyhrali. Niet divu, je to predsa elitná hra nášho zboru 135. Javor Pukanec.

 

Strhnite vlajku!

Nedeľa poobede - vyvrcholenie celého deja v podobe mestskej hry. Doteraz získané body sa  premenili na peniaze, za ktoré si kúpime mapu, postavu ktorá nás bude sprevádzať a iné dôležité veci. Vzhľadom na to, že sme v tíme mali dve osoby, ktoré v Štiavnici bývali, sme nemuseli investovať do podrobnej mapy. Za ušetrené peniaze sme si mohli dovoliť postavu-pomocníka. A nie jednu...Dve! Teraz sme sa fakt cítili nadradene. Nebudem tu mrhať slovami aké poznávacie úlohy sme museli plniť, vám postačí, že sme sa nepohli z miesta. Všetky úlohy sme vedeli bez akéhokoľvek bádania! Okrem toho sme získali späť aj svoju vlajku, takže sme plnohodnotne vybavený tím, ktorý je pripravený prevziať vládu nad mestom. Počkať, jeden háčik. Treba nájsť symbolickú radnicu mesta a udržať svoju vlajku vyvesenú na stožiari. Strhla sa neľútostná bitka o vládu mesta. Vojaci umierali na desiatky. Pred nemocnicou sa tvorili dlhé rady. Zrazu nastal ten bod zlomu - niežeby bola vlajka anarchie stiahnutá. Ona bola strhnutá a neznámou osobou zahodená na vopred neurčené miesto. Šancu na výhru sme týmto pádom stratili - niet vlajky, niet víťazstva. Sklamanie... Keď sa však na Skautskom dome spočítali všetky body, vysvitlo, že vládu nad mestom Irkutsk preberá... Anarchia! Ovácie, gratulácie, ceny...

Zvyšok večera si obyvatelia zvolili možnosť zábavy aká im najviac vyhovovala - vládla predsa anarchia - skautská diskotéka, Bang, debaty s čajíkom pri peci..

 

Tak teraz dúfam, že sa na Bielej Stuhe v Banskej Štiavnici stretávame aj budúci rok, pretože Biela stuha je...Ech, čo vám tu budem tlačiť kaleráby do hlavy cez písmenká. Bielu Stuhu treba zažiť!

 



Inakšie, God Jul,
prajeme veselé Vianoce, veľa šupín SKApra, alternatívne môžete dať kaprovi šancu uveriť aj v život po Vianociach, vytešte sa zo svojich najbližších, potešte ich, postavte snehového Vianočného Pásavca, zabaľte a porozbaľujte tie najkrajšie darčeky, urobte si čas na Popolušku, Marfušku
a
nezabudnite sa pomodliť za svetový mier a lásku.


What`s the matter with
 me?! What`s the matter with you...od piatku večera mojím životným cieľom prestáva byť ovocie do Jogobelly, ale chcem byť cooler ako Danny Zuko.
USA, Mestečko Rydell, 7:54    Nie je nič lepšie ako nejaký ten taneček hneď na ráno, tak sa hovorí...teda, aspoň by sa tak mohlo hovoriť. A tak sme sa, podaktorí ešte mierne lunatickí, neschopní ani tej najbanálnejšej koordinácie končatín, pokúšali kopírovať pohyby vychádzajúce z našej neprebudenej fantázie. Keď si už kazdý nakreslil zadkom svoje vlastné nekonečno a naše počty boli zvýšené o šarmantné účastníčky z blízka i ďaleka prišiel čas nastúpiť na našom Ficom dotovanom ihrisku ...
USA, Mestečko Rydell, 11:06     tak ako k Nemcovi patrí poriadny krígeľ, tak správnemu Amíkovi patrí parádny hamburger medzi zuby. Hamburger sa však nekonal. Tak nám ako solídnym americkým občanom zostala druhá alternatíva a to nasledovať slávneho Joea Dimaggia s baseballkou v ruke. Ďakujeme profesionálnemu tímu za profesionálnu inštruktáž.
Človek je tvor hladný a po športovom vyžití v kvalitnej zimičke sa stáva masívne hladným a tak guláš nemal veľmi šancu...chvíľka ticha za mňamózny guláš.
Napriek rôznym prejavom nepriazne osudu sme nahrali pesničku aha, aha, aaaaha...a dievčatá sa pomaličky, ale o to s vačšou vášňou, oddali mánii veľmi úzko spojenej so salónom krásy. Aaaach, Boh vám dal tvár jednu a vy...  V autodielni zatiaľ inžinieri stvorili ubertopgearovským spôsobom parádny stroj...dovolím si povedať, že aj Greased Lightening je oproti tomuto bouráku len plastové Barbie autíčko na neekologické alkalické baterky.
Vzhľadom na to, že sme začali pochybovať o existencii života po šiestich hodinách tanca, sme si omšu naprogramovali už na sobotu. Šalom. Vstrebali sme toľko duchovna, koľko bolo možné, niektorí perfekcionisti stihli dokonca aj spevník poskladať a posledné Amen nám naznačilo, že tanec sa blíži...
Baby potrebovali, ako vždy, už iba posledné úpravy a mužská časť osadenstva sa behom pár sekúnd transformovala na absolute total machov 50tych rokov. Ideme.
No, vy najprv sedíte a my ideme - náš krátky Grease Dance (má úcta všetkým ), ale potom už ide do tuhého...čísla rozdané, pravidlá vyrieknuté a hudba hrá. Hudba hrá a vy tancujete, tancujete, tancujete, Elvis, tancujete a tancujete, Lennon, tancujete, ešte stále tancujete, Little Richard, tancujete...počkať, už netancuj...ale nie, stále tancujete, Eagle Eye Cherry, tancujete...
And the Oscar goes to...víťazom patrí večná česť, sláva a uznanie a možno aj večná svalovka. Česť, sláva a uznanie patrí Vám všetkým. Dobrú noc.
Keď svitla teplá nedeľa, z maratónu zostali len neurčité bolesti, gél vo vlasoch, ale hlavne spomienky...Ďakujeme.      




Nie všetci sme počítali s návratom...
Ako už konštelácia Marsu a Jupiteru až podozrivo nápadne naznačovala, nedeľa 4. júla bola tým dňom. Dňom, keď sme oficiálne začali.
My, len obyčajní predstavitelia primitívnej ľudskej rasy, sme čelili atypickému spojeniu nordického panteónu s extra terrestriálnymi formami existencie obývajúcimi vzdialené galaxie. Odin s celou rodinou nám často dvihli hladinu adrenalínu v krvi nad so životom nezlúčiteľnú hranicu, pod pružnou kôrou mozgu nám vďaka runám nepríjemne bublalo a tá lahodná potrava, sucháre, sa občas rozhodla rebelsky ísť proti prirodzenému smeru tráviaceho traktu. Preexplorovali sme planéty, sídla rôznych božstiev, veľkých, malých, osvietených aj tých sústrediacich sa viac na svoju muskulatúru než na intelektuálnu stránku života, nastúpili sme na dialnicu do pekla a potvrdilo sa aj to, že cesta do neba je takmer nekonečná, plná diviakov a nie každý sa dostane do jej cieľa...   
A tak sa dni pomaličky míňali. Strukovín a bárčoho v zaváraninovom pohári pribúdalo, koncentrácia otlakov v posledných dňoch neuveriteľne narástla, mastnoty na hlavách účastníkov tiež z nepochopiteľných dôvodov neubudlo, ale naopak mnohí zúčastnení boli postupne teleportovaní alebo inak transportovaní domov k mamičke.
Koniec nás už čakal.
Na rozlúčku sme si zasnemákovali, do pľúc nazbierali zásoby krásnej atmosféry, poniektorí si zasľubovali a všetci sme sa posledný krát zazipsovali do spacákov...
Lúčenie a odchod.
Ostala ich len hŕstka. Hŕstka bratov. Hŕstka šťastných. Táto hŕstka zložila celý náš provizórny domov a aj za to sme hŕstke veľmi vďační.

Thanks to

45. zbor za úžasný tábor a pozitívny príklad.

Nič nepoteší jednoduchého človiečika viac ako akákoľvek forma postele a teplé jedlo a preto veľmi pekne ĎAKUJEME všetkým, ktorí sa na uspokojovaní týchto primárnych ľudských potrieb a slastí akokoľvek podieľali. 




A začalo sa to...
Neuveriteľné, oni naozaj prišli! V sekunde, keď sa objavili prví účastníci našej akcie Skauti a múzy (vrámci Spoznaj zbor), tento výkrik preletel vráskami šedej kôry každého jedného z nás. Tak a prvé dva kusy (Blatnica) máme. Neskôr k nám, do maslovými pukancami prevoňaných priestorov, z temnej chladnej noci zavítalo vyzimené tajomné kvarteto (Egreše). To bol piatok...
Sobota. Niektorí sa prebudili po activity-hrdinskej noci zazipsovní vo svojich biologicky vyhriatych spacákoch priamo v dejisku celej akcie, v našej klubovni. My ostatní (časť Pukanca, Zálužie, Výčapy a samotný vedúci oblasti) sme sa na toto legendami opradené miesto (stále je tým myslená naša klubovňa) dostavili až v neskorších ranných hodinách. Registrovalo sa. Poplatkovalo sa. Byrokratizovalo sa. Pukance v mikrovlnke zase veselo pukali. A my sme sa pomaly na neoficiálne oficiálny nástup vyberali. Hymna nezabudnuteľne odspievaná, úvodné reči povedané, nástup ukončený a zčalo sa predstavovanie, naše predstavovanie. Keďže už stará konfuciánska múdrosť hovorí, že mladší majú prednosť, začali sme Jurošíkom v réžii vĺčat, pokračovala absurdná dráma Ľadových pánd a uzavreli to Lesní gumkáči so svojou pretextovanou YMCA. Po chvíli nás zo steny zastrašovali svetlom prenesené šokujúce obrazy prezentujúce našu nehistoricky krátku históriu (za krásnu prezentáciu Ď pre Kvetinku). To šme še predstavili...
Vyšli sme do ulíc. Pukanec zažíva kultúrny šok, hráme našu vidiecku hru. Po dvoch hodinkách sme sa vybehaní vrátili do teplučkých klubovní, kde sme sa napchali párancami. Konšpiratívne spoločné pobehovanie po dedine síce zbližuje, ale nič nedosiahne to čaro klasických zoznamovačiek, kde na vás z každej strany spýtavo hľadí tak povedomo neznáma tvár... Keď sme dospeli do toho štádia zúfalstva, že sme si navzájom vsugerovali, že už poznáme každú Bejčiku, Katku, Maťu, Mišku, ukončili sme toto pásmo zoznamovania a každý si šiel svojou cestou...  niekto sa vonku realizoval v behačkách, iní sa vnútri pohrajkali s piesočkom, ďalší vytasili meče v podobe svojich prstov a bojovali bez akéhokoľvek náznaku ľútosti.
Komu sa zažiadalo transcendentálna, zúčastnil sa príjemnými melódiami sprevádzanej skautskej svätej omše, po ktorej sme cestovali časom medzi múrmi kostola vďaka výkladu pána Slivku.
Bola tma. Áno, po tme sme sa vracali z teplovysávajúceho kostola do teplý-čaj dávajúcich klubovní. Postupne sme sa všetci popresúvali do dejiska kultúrneho vyžitia. V čiapkách, šáloch, rukaviciach a s teplým čajíkom v rukách sme všetci pousádzaní tichučko čakali. Čakali sme... Tam okolo Strečna, cesta nebezpečná... takto sa naše divadlo začínalo. A neviem či to bolo nepredstaviteľnou kosou, narkotickým čajom, alebo atmosféru dodávajúcou tmou, ale, herci, boli ste jednoducho famózni. Po predstavení nasledujú ovácie a po ováciach sme sa zas vybrali do čiernej tmy. Spoločne sme vytvorili žiarivý javor (mnohí iste mysleli na Vancouver), ako symbol nášho zboru.
Ako kultúrni kultivovaní skauti sme pokračovali v kultúrnom programe. Odpálili sme koncerty na tej najsamvyššej úrovni a ďakujeme všetkým špičkovým performerom, ktorí podali nadskautské umelecké výkony.
Padla nôcka a na mnohých padla spiaca nálada. Niekde sa teda spalo, niekde sa hralo a niekde sa len tak nezáväzne rozprávalo... Spánok napokon zostal jediným víťazom a tak sa školou ozývalo len tiché chrápanie...
Slnečné nedeľňajšie ráno patrilo odchodu. Poraňajkovali sme, pobalili ste sa, rozlúčili sme sa, odišli ste.
  
       
    
  

Sme slávni: http://www.spojenectvo.org/index.php?a_all=1&w_article=29
:D

Biela Stuha 2010
Sultánova nočná M(N)ora
Fotky:
http://www.modrehory.sk/jml/index.php?option=com_phocagallery&view=category&id=101066:2010-01-29&Itemid=25


Link na video nášho budíka:
http://www.youtube.com/watch?v=wMtDwK02FKI





Tábor 2009
Ďakujeme, že ste využili služby našej spoločnosti

 


 

          

 
 

Životne dôležité, seriózne odpovedajte každý iba raz: Film Matrix...
som videl/a raz.
poznám naspamäť.
som nevidel/a.
ma nezaujíma.

(View results)


 
Biela Stuha  
  Ako iste viete, pár vyvolených (tí čo mi doniesli potvrdenie) skautov sa zúčastnili tejto tradičnej akcie. Začali sme stretnutím na Námestí v Pukanci, kde od nás Artur pozbieral papiere od rodičov-potvrdenie že môžme ísť bez dospelého dozoru. Pár minút na to prišiel autobus, ktorý bol ten náš. Dostali sme sa doň aj napriek s menšími problémami ohľadne polovičných lístkov. Cestou do Štiavnice sme sa venovali pozeraniu videí na mobiloch :D. Cesta ubehla celkom rýchlo - ani sme sa nenazdali a už sme boli na mieste ( B.Štiavnica,križovatka) odkiaľ sme pokračovali do Skautského domu. Tentoraz som viedol ja Rebro , takže sme potrafili :), popri ceste sme si dávali preteky s ďalšími dvoma skupinami skautov. Samozrejme že sme vyhrali, no priamo pred vchodom do skautiaku nás predbehli. Keď sme vošli dnu, tak sme ešte pár chvíľ čakali, pokým sa dostaneme na rad - k registrácii účastníkov. Dostali sme krásne žlté identifikačné náramky. Potom sme sa ubytovali na Letisku, kde sme hned začali spoznávať iných skautov - Napíšem len meno prvého - Filip. Program začal asi o dve hodiny privítaním od veľkého Sultána, Jeho syna a jeho budúcej manželky Iffet. Po privítaní sme sa naučili viazať turbany a nasledovala mestská hra. V noci keď sme sa vrátili sme mali ešte dostatok energie na Kalčeto (stolný Futbal) a spoznávanie sa z inými skautmi. Sobota. Nečakajte že začnem ránom...sobota je už od 0:00 :).-Norika bola taká hladná že sa o 1:00 v noci pýtala: ,,čo bude na raňajky??? Ale máte pravdu...začnem ránom. Budíček nás zobudil podobou orientálnej hudby, ktorá sa šírila schodiskom, a jej basov, ktoré prenikali podlahov až nám rezonovali matrace. Nikomu sa po krátkom spánku vstať nechcelo, ale čo už. Druhý deň Bielej Stuhy začal raňajkami. Nasledovala Sultánova svadba. Dlhoočakávaná udalosť, keď v tom uniesli nevestu! No super...Za cenu lukratívnych informácií sme sa Ja, Kevin a Filip, v arabských kostýmoch a v šlapkách, rozbehli na Trojičné Námestie (podotýkam šlapky+40cm snehu= mokré ponožky). Hľadanie unesenej nevesty pokračovalo až po obede- kurati s chlebom- a to mestskými hrami.Potom už bol program voľnejší = večera + debatovanie a kalčeto dlho do noci. Nasleduje nedeľa. Po ponocovaní sa nám veľmi vstávať nechce, no musíme. Náš budík je vám už známy ale dám sem aj link na video.Začíname deň raňajkami- párkami s horčicou a rožkami. Po raňajkách sme ešte trocha kecali, až sme zistili, že sme hladní, no práve vtedy nám organizátory oznámili, že ak chceme dostať obed musíme si vyšlapať pár km do kopca ku Červenej Studni. No veď dobre... tí čo mali vlastnú stravu sa na to vy......srali. No čo ale my -tí čo máme obed už zaplatený?! Tak sme sa ku červenej studni konečne dotrepali, asi dve hodiny sme strávili hraním všelijakých hier, ale bola nám strašná zima-veď mrzlo a behajme si po polmetrovom sniežiku... Keď sme sa rozhodli, že sa vrátime späť do skautského domu, nabehol tam Sova v arabskom kostýme a pokúsil sa zachrániť situáciu pozvánkou na UltraSuperMegaFajn guľovačku. Skúste uhádnuť, čo sme si vybrali.......Vrátili sme sa do skautiaku zmierený so stratou obeda, keď v tom vojdeme dnu, a zacítime úžasnú vôňu teplého gulášu. Tak sme sa naň ihneď vrhli. Bol síce mastný, ale vtedy som bol taký hladný, že by som bol zjedol aj Kevinove cestoviny (blééé). : )Nejako sme sa najedli a už prišli aj ostatní účastníci guľovačky. Až vtedy nasledovala Sultánova svadba. Sultán odmenil rodiny, ktoré si získali Jeho priazeň (Norika dostala Slovenskú šatku- áno tú novú..., Ja-Rebro a Veronika sme dostali turbančeky). Po Sultánovom poďakovaní nasledovala úžasná hostina vo forme občerstvenia a Sultánovho kasína, kde sme mohli minúť svoje arabské peniaze, ktoré sme vyhrali v súťažiach. Ach jáj...tá diskotéka čo bola po večeri...( 20:00 - 04:30). Zatancovali sme si na známe hity ako Mambo No.5, Macarena, Poker Face, Horehronie (blééé), a ešte Bon Jovi, Rammstein,Para,....atď, atď.......Ups, a bol pondelok ráno. Raňajky(vianočka s nutelou,čaj), rozlúčenie sa s ostatnými účastníkmi Bielej Stuhy, ktorí odišli už okolo 9:30, len my sme museli vyčkať do 13:45...mno čo už, stáva sa (no nám často :D) Kedže sme museli tak dlho čakať, aj sme vyhladli - No žiadne jedlo už neostalo! Tak sme ešte niekde v kuchyni vyhrabali čínsku kapustu, paradajky, olizovali sme prázdne poháre od nutely,...Už odišli aj organizátori, ostali sme v skautskom dome sami (nie úplne...nejakí ľudia tam bývajú), ale konečne nadišiel náš čas. Vzali sme si veci a šli sme na stanicu, kde sme sa ešte zastavili v Bille, a nastúpili do autobusu s dobrým pocitom, že sme spoznali iných skautov.
Koniec.
Autor: Rebro
 
Teátro  
  Otáľal som s písaním tohto článku,pretože som nevedel,čo k nemu napísať.Skrátka,nie je veľmi čo písať.

S nápadom prišla Kvetinka,ešte pred našim výletom do BA.Väčšina z nás sa k tomu podujala,aj keď sme ešte nevedeli,čo a ako to vlastne bude.Po výlete dostala Kvetinka nápad.Oznámila nám,že budeme hrať Popolvára.A tak to všetko začalo.Dostali sme texty,kostýmy,vyrobili sa rekvizity a začalo sa nacvičovať.A skúšky boli fakt vydarené.Išlo nám to dobre,len občas s menšími chybičkami,ako výpadky textu,menšia neposlušnosť a tak podobne.A nastal ten osudný deň.Pár krát sme to precvičili,a ľudia sa postupne začali zbierať.Posadali si,a začalo to.Teraz to už bolo na ostro.Žiadna generálka.Ale myslím,že nervozita postupne opadla.Zožali sme veľký potlesk,ale neboli sme dobrý.Boli sme super-mega-cool-tvrdo-naj-fantastickejší.Možno trochu preháňam,ale musím nás (a tradične seba) pochváliť.Máme jednoducho talent.

 
 
 
 
This website was created for free with Own-Free-Website.com. Would you also like to have your own website?
Sign up for free